Prepáč sa nehovorí vždy ľahko. Najjednoduchšie je zdvorilostné. Také to – "prepáčte, ako sa dostanem na letisko?" Nadväzujúce rozhovor, otvárajúce konverzáciu. Niekedy pomôže komunikácii tak veľmi, že nasleduje ďalší stupeň – "prepáčte, môžem vám ukázať svoju zbierku motýľov? Prepáčte, ale radšej nie." Niekedy hovoríme prepáč len automaticky, ani sa nad tým nepozastavíme, možno to tak ani nemyslíme. "Čo si hovoril? Prepáč? No prepáč!"
Plnokrvné prepáč povieme vtedy, keď nás niečo mrzí. Keď sa chceme ospravedlniť, keď žiadame o odpustenie. Keď nechtiac ublížime alebo vedome vykonáme niečo, čím nepríjemne prekvapíme aj seba samých. Prepáč sa vtedy často tlačí cez slzy a mieri z očí do očí. Tak to má byť, lebo ubližovať druhým sa nesmie. Niekedy je na takéto prepáč už príliš neskoro. Alebo azda nie? Inokedy prepáč ostane visieť neprijaté vo vzduchu, nepochopené, odmietnuté. Ak ho dokonca aj vysmejú, strácame vieru v seba aj iných. Prepáčte, ale to nesmieme dopustiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára