Báseň

Dlho som rozmýšľala, že čo také moje by som sem napísala. Napadlo mi, že nejakú básničku. A tak som trošku porozmýšľala a niečo predsalen vymyslela. Síce možno nemám až taký talent na písanie básničiek, no je to moje. Moja lyrika.



Krásna tvárička, úprimne vyzerajúce očičká,
priateľ veľký a moja tajná láska to mala byť naveky.
No všetko sa raz prezradí, dušička sa prejaví.
Prišiel si na pravdu, čo som možno chcela možno nie,
no hneď si využil moje túženie.
Bola som schopná aj modré z neba ti zniesť,
moje bytie len do tvojich rúk vniesť.
Na krátku chvíľu urobil si ma šťastnou,
až sa mi nohy triasli, slzy radosti do očí sa tisli a z úst ani 2 slovká nevyšli.
No zrazu ako blesk z neba, zmenila sa tvoja predstava.
V tej chvíli sa mi nohy podlamovali,
no zo smútku, ktorý utešiť prišli moji anjeli.
A potom opäť nastal deň, kedy si sa vrátil späť.
Mal si iné krásne predstavy,
a odlišné od mojich.
Ale tvoje som za svoje prijala,
tak ma láska k tebe k tomu priviedla.
Chvíle s tebou krásne boli, no ako rýchlo prišli,
tak aj odišli.
Jedného dňa konečne som na to prišla
a, tvoju faloš si uvedomila.
Bola to rana veľká a zdanlivo
neprekonateľná.


Niekedy si spomeniem a aj napriek všetkému som rada, že sme spolu prežili to čo sme prežili, no často preklínam deň, kedy ti skrsla tá myšlienka, čo zmenila mi nie len ten deň a priniesla toľko, keď nie viac, smútku ako úsmevu.